100 dní – zbytočne dlhá doba

Už prvé dni a týždne zo stých nedotknuteľných dní každej vlády ukázali, že s naplnením predvolebných sľubov to nebude zďaleka také jednoduché, ako si samotní politickí lídri mysleli. Vláda stojí pred neľahkými úlohami, ktoré musí riešiť súčasne a pred akými nestála v samostatnej histórií Slovenska doteraz žiadna iná vláda, a to: 1. musí sa vysporiadať sama so sebou; 2. musí sa vysporiadať so stavom verejných financií a rastúceho dlhu; Zdá sa, že si s tým zatiaľ nevie rady!

Slovenská pravicová scéna pred voľbami sľubovala zmeny v politickej kultúre a v správe vecí verejných. Sľubovali nám odbornosť, profesionalitu, efektívne vynakladanie štátnych zdrojov. My sme verili a volili. A stále veríme! Pretože táto krajina nemá na výber a akékoľvek menšie zlo, ktoré má čo i len o krok bližšie k zodpovednosti ako ľavicová demagógia a nezmyselná distribúcia statkov, je pre túto krajinu slovenským obranným valom.

Tak, ako sa mnohým Slovákom rozplynul krátko po 89-tom sen o blahobyte a bohatstve, keďže nám blízkou vlastnosťou je zbohatnúť od večera do rána, tak sa nám pomaly začína rozplývať sen o slušnej, odborne zdatnej a pravicovej vláde. A s ním ruka v ruke sen o politickej kultúre, ktorá aj po 20 rokoch stále na Slovensku absentuje. O odbornosti vlády ako kolektívneho orgánu sme mohli začať diskutovať krátko po tom, čo prezident poveril zostavením vlády Ivetu Radičovú (SDKÚ-DS) a prestať sme mohli v momente, keď ten istý prezident na jej návrh menoval vládu Slovenskej republiky. Samotné rokovania o obsadení a prerozdelení kresiel ako aj polemika posilnenia niektorých rezortov ukázali, že to, čo túto koalíciu spája (nie zlepenec, ako tvrdí JUDr. Fico; pozn. autora) má ďaleko od programovej zhody a ešte ďalej od slušnosti a službe ľuďom. Keď Ján Slota celému národu vysvetlil, že koalícia Fico-Slota-Mečiar je SNS bližšia, ako vlastný program a hodnoty, hodnotovo orientovaný občan nevedel, či má plakať alebo sa smiať. Keď sa zrodili programové tézy tejto vlády a z nich neskôr programové vyhlásenie vlády a obe boli na míle ďaleko od volebných programov strán, a to najmä tej najliberálnejšej, hodnotovo orientovaný občan – volič len mávol rukou, potešil sa novej vláde a sľuboval sám sebe krajšie zajtrajšky. Keď Obyčajní ľudia pochopili, že sú iba do počtu a keď Sulík s Radičovou pochopili, že počty nepustia, zem (demokracia) sa otriasla. Novokreujúca vláda zaviedla nepísaný inštitút periodicity schvaľovania programového vyhlásenia, ktorý prvý rok výkonu moci tejto vlády bude abstrahovať na programové tézy Obyčajných ľudí, avšak po roku už nie, už budú jeho súčasťou. Démos bol použitý a zabudnutý!

Slušnosť a snaha o zverejnenie toho, čo malo byť od počiatku verejné a verejnosťou kritizované, sa zdali byť naozaj tým, čo táto vláda ponúkne ako pozitívne nóvum. Žiaľ, veľmi rýchlo sa ukázalo, že nejde vôbec o slušnosť a čistotu, ale len o diskreditáciu politického oponenta. Vláda sa zaviazala, že všetky zmluvy, kde štát vystupuje ako zmluvná strana a štát nakladá s verejnými zdrojmi a pokiaľ tento zmluvný vzťah nebude zo zákona podliehať utajovaným skutočnostiam, zmluva bude platnou až po zverejnení. Dokonca sa vláda zaviazala spätne zverejniť takéto zmluvy, avšak len za obdobie ostatných štyroch rokov, paradoxne kopírujúcich obdobie vlády Roberta Fica. A tu bola čistota politiky a dobrá vôľa pochovaná, tu sa odhalil skutočný zámer vlády Ivety Radičovej (nie nutne Ivety Radičovej, ale vlády, na ktorej čele stojí; pozn. autora).

Každá vláda má v slušnej demokracii minimálne sto dní, aby sa aklimatizovala a začala realizovať svoju vládnu agendu. Počas týchto dní by sa vláda nemala hodnotiť, nemali by byť pokusy o jej odvolanie a pád. Nová slovenská vláda však ukazuje, že týchto sto dní nadobúda ďalší rozmer, a to politickej výchovy tých, ktorí s politikou nemajú žiadne skúsenosti. Keď v roku 2006 slovenský elektorát odmietol stredo-pravé zoskupenie strán a dovolil vládnuť socialisticko-nacionalistickej vláde, pravicové subjekty mali štyri dlhé roky na to, aby vykonali vnútornú sebareflexiu, očistu a reformu. Jedinými relevantnými závermi, ku ktorým sa prihlásili, bolo pochybné vyhlásenie Daniela Lipšica (KDH) k problematike „kupovania“ poslaneckých hlasov, výmena lídra KDH a priznanie si SDKÚ-DS, že jedinou chybou, ktorú urobili počas svojej vlády, bola zlá komunikácia s voličstvom (Mikuláš Dzurinda neodstúpil z kandidátky do NR SR v rámci sebareflexie, ale v rámci tlaku zo strany SMER-SD a snahy zachovania si dominantného postavenia medzi stredo-pravými stranami; pozn. autora). Preto sa už táto nová vláda s dominantným postavením práve SDKÚ-DS sama voči sebe zaviazala, že nepopulárne opatrenia, ktoré bude musieť prijímať, bude s voličstvom oveľa viac diskutovať a bude ich zodpovedne vysvetľovať. Zdá sa, že vláda nadviazala na prerušenú históriu a v komunikácii zlyháva. A to tak evidentne, že ani len Robert Fico nepotrebuje kvôli tomu zvolávať jemu blízke mimoriadne tlačové konferencie, keďže si je vedomý, že táto vláda to „zvládne“ aj bez jeho prázdnych slov. Ak sa vrátim k vyššie uvedenému príkladu Jána Slotu a zahodenia vlastných hodnôt, v tomto prípade sa viac ako ponúka a nedá sa opomenúť ďalší príklad, tentokrát bývalého ministra dopravy Ľubomíra Vážneho, keď sa nechal počuť, že minister mieni, predseda vlády mení. Aj napriek časovému odstupu a zmene vlády tento výrok nestratil na vážnosti a dnes sa stal mottom vlády. Keď najväčší odborník na daňový a sociálny systém (Jozef Mihál, SaS) predstavil škrty v sociálnej oblasti, ktoré sa mali zásadne dotknúť mamičiek a príspevkov na narodené deti, Iveta Radičová zrejme skôr ako žena, než ako líder pravicovej vlády, zasiahla a donútila ministra k zmene a tzv. účtovným trikom. Keď ten istý Jozef Mihál s Ivanom Miklošom (SDKÚ-DS) predstavili plán ozdravenia verejných financií v oblasti odvodov, stredná vrstva začala baliť veci a hádať sa, kto zhasne. Až Radičová počas prerušenej dovolenky musela pribuchnúť dvere a vysvetľovať „bežným občanom“, že ešte nie je čas odísť, že zmeny sa dotknú len tých druhých.

To, že takéto prešľapy nevyvolávajú v spoločnosti všeobecnú skepsu nie je ani tak laxným prístupom občanov k politike, keďže na krivdu a lži si už zvykli. Paradoxne to, čo zatiaľ udržiava túto vládu ako tak stabilnú, je tá istá voda, ktorá ľuďom na Slovensku v týchto letných mesiacoch berie ich statky a nádej vo vlastný život, niekedy aj život samotný. Ak sa vývoj nezmení a ak sa táto satira po 100 dňoch neskončí, vráti sa JUDr. Fico. Silný, neohrozený a autoritatívny. A to len preto, že politickí amatéri ešte nepochopili  význam politickej reprezentácie (Sulíkove spoločenské vystúpenia; Mihálove antisociálne „súkromné“ názory; pozn. autora) a len preto, že politickí skúsení aktéri si uvedomili, že bez nich (politických amatérov; pozn. autora) nemajú dosah na politickú moc, tak sa rozhodli ich tolerovať rovnako, ako Fico toleroval Slotu a Mečiara (tolerancia a obhajoba Mihálovych prešľapov zo strany predsedu vlády; tolerancia Ľubomíra Galka na poste šéfa rezortu obrany, a to aj po škandále okolo šéfa vojenskej služby, tiež zo strany predsedu vlády; pozn. autora). Tradične apolitické letné mesiace netradične ukázali, že táto vláda si svoje meno vie urobiť už počas prvých 100 dní, a to paradoxne aj bez nepopulárnych opatrení.

Podporte článok na vybrali.sme.sk!