Radovan Žuffa: Od Afriky sa odvrátila pozornosť

Portál Inštinkt.sk vám prináša sériu rozhovorov o súčasných spoločensko-politických problémoch v Afrike. V prvom z nich redaktor časopisu Profit Radovan Žuffa zhrnul svoje postrehy z ciest po južnom regióne, zo štátov Lesotho, Swazijsko, Mozambik a Juhoafrickej republiky. O tom, ako Afričania vnímajú belochov, o čínskych investoroch a doznievaní vplyvu apartheidu.

Prečo práve Afrika?

Možno, prečo nie Afrika. Bola sprvu mojím osobným cieľom zažiť niečo pôvodné, čo človek túži spoznať, ale pritom nemusí hľadať ďaleko. Zároveň to v tom čase bola jediná možnosť v podobných vzdialených krajinách spojiť cestovanie s prácou, keďže do Južnej Afriky som odlietal s ročnými vízami a ročným pracovným povolením. Nemalo nakoniec veľké opodstatnenie, keďže aj ako Európan, čo pravdupovediac dáva človeku isté výhody a privilégiá, som prácou v Kapskom meste zarábal v prepočte tridsať vtedajších slovenských korún na deň. Urobil som dobre, že som sa na tieto zárobky nespoliehal a z vlastných zdrojov sa rozhodol z Kapského mesta odísť a cestovať „po Afrike“.

Priblížili by ste čitateľom krajiny, ktoré ste navštívil a aké skúsenosti ste si z nich vzali?

Za deväť mesiacov som precestoval Južnú Afriku, Lesotho, Swazijské kráľovstvo a Mozambik, kde som tri mesiace žil v domorodej dedine, ale odpovedať na túto otázku je zakaždým podobné asi ako písať jeden list stovke žien. Celkovo pre Afriku platí, že ju v niečom stále nechápeme. Novú skúsenosť mi určite dal ich pohľad na veci a svet. My, ľudia Západu máme pocit, že v Afrike je obrovská diera, nedostatok všetkého, potreba dopĺňať. Je to pravda, keď sa na to pozeráme z nášho pohľadu. Veľká časť Afriky ale má, nazvime to, výsosť, že nemá možnosť porovnávať. Ak nemáte s čím porovnať, potom sa vám zdá, že ak aj niekde vo svete je viac, vám nič nechýba. Ľudia sa čudujú, že mám auto, že viem vôbec šoférovať. Tvrdili, pozri sa pred seba (pričom ukázali na more), tam máš všetko. Tak to funguje pre nich, vždy fungovalo, neduhy, ktoré v Afrike zakaždým vznikli a aj vzniknú, sú spôsobené tým, že sa im vloží do rúk niečo nové, civilizačné – kedysi to boli Európania v JAR, čo nakoniec viedlo až k apartheidu, rovnako to bolo pri Portugalcoch, ktorí kolonizovali Mozambik, bude tomu aj v prípade, keď si začne Čína nárokovať na svoj biznis na kontinente a prinášať výdobytky. Afrika nie je odlišná v tom, že by tieto veci nechcela, ľudia sú chamtiví všade, len ako jedna z mála krajín si neuvedomuje, že to vlastne nepotrebuje. Osobne to všetko Afrike doprajem, samozrejme, že potrebujú zlepšiť mnohé veci, zdravotnú starostlivosť, infraštruktúru, politické systémy, potravinárstvo… ale s týmto prichádzajú aj všetky ostatné „nežiadúce účinky“ civilizácie, ktoré si myslím Afrika nebude vedieť správne stráviť. Nečudoval by som sa novým vojnovým stavom.

Ako vás v Afrike vnímali ako Európana?

Jednoducho, ako- kde. Rozdiely v Afrike sú v niečom obrovské a niečom zanedbateľné. V Južnej Afrike sa Európan nijak netituluje – je to prosto beloch. Tam to končí aj začína, keďže automaticky sa mu prisudzuje určitý štatút nadradenosti. Bohužiaľ, ale aj napriek novej mandelovskej vláde je tomu stále tak. Hladina sa v tomto smere upokojí asi až vtedy, keď si domorodá väčšina získa niekdajšie postavenie. JAR je v tomto špecifická, mieša sa tu niekoľko kultúr a národností. Pravdupovediac, v Kapskom meste to nemá zmysel ani očakávať. Na druhej strane, dostal som sa v Lesothe na miesto, kde po piatich rokoch som bol prvým belochom, ktorý oblasťou prechádzal. Privítali „ma“ pozvaním do miestneho baru. Zároveň som sa dostal na miesta na pobreží JAR, kde počas prechádzania ulicou po mne jednotlivci pľuli. Napriek tomu, že Afrika má veľké, ale zatvrdnuté srdce, v Mozambiku som si priazeň miestnych získal až po troch mesiacoch súžitia s nimi. Nakoniec mi chceli postaviť menšiu chatrč, aby som neodchádzal. S takou ľudskosťou sa človek v západnom svete nestretne, ale rovnako ani s takou krutosťou akou mal byť masaker na vlastných vo Rwande. Dvadsaťročná vojna v Mozambiku pritom rovnako nebola už zamietnutá pod prah. Všetko je to o zrejme predsudkoch, ktoré v ľuďoch pretrvali.

V čom najviac postihol JAR apartheid? Dá sa vôbec povedať, že sa z neho krajina po toľkom čase uzdravila (od Mandelovho prezidentovania)?

Trúfam si tvrdiť, že to krajina ešte asi ani sama nevie zodpovedať. Určite vláda bude tvrdiť, že stav majú pod kontrolou, ale ľud to sám nevie špecifikovať. Je to v poriadku, ak polku Kapského mesta ovládajú biznisom bieli? Ak väčšina podnikov je vedená západnými spoločnosťami? Ak čisto medzi domorodými belochmi i černochmi stále pôsobí určité napätie, ak tmaví budú naďalej len výpomocou vo vilách na stráňach Stolovej hory a nie ich majiteľmi? Mnohokrát sa žiadala zmena, ale som mal pocit akoby sa nevedelo, čo ňou vlastne dosiahnuť. Kriminalita je stále obrovská a to plynie podľa mňa najmä z toho. Úplný prerod, ktorý možno určia až nové generácie, ktoré budú Mandelu poznať už len z učebníc, ale isto ešte potrvá. Niečo podobné som videl aj v Číne, ktorá je politicky úplne odlišná, ale princíp je rovnaký. Čína takisto túži po zmene, ale tak obrovský národ sa sám bez pravidiel kontrolovať nevie, nemôže sa predsa 1,4 miliardy ľudí presunúť do megalopol a považovať to za vybavené. Číňania pridlho žili pod diktatúrou, mnohí ľudia mimo miest tam dnes z mojich skúseností pôsobia tak, že kým im niekto nepovie: dnes rob toto, oni sami to vedieť nebudú. JAR sa dala voľná ruka, ale nikto im nepovedal ako podnikať, nik ich nevzdelával, nik nevravel, čo znamená bohatstvo a nik ich vlastne ani nevaroval. Dnes sa už preto nečudujem, keď v Johanesburgu niekoho okradnú alebo zabijú pre peniaze.

Myslíte si, že by európske štáty mali aj naďalej zasahovať do politických záležitostí ich bývalých kolónií v Afrike (Gambia, Kongo)? Nemali by sa krajiny naučiť zvládať svoju politickú situáciu sami?

Je to patová situácia. Ale aj napriek všetkému určite súhlasím s tým, že krajiny by sa mali postaviť na nohy samy. Určite by sa im mala ukázať cesta a minimálne poskytnúť pevná pôda pod tými nohami – na vode sa, ako všetci viemeJ nedá stáť, a teda finančne naštartovať ekonomiku zvonku, zaviesť nové systémy a politiku nových mladých ľudí. Mladých spomínam aj preto, že sú jedinou možnosťou ako Afrike dať nové princípy – nemôže sa totiž časom stať, že príde Číňan s kufríkom ukáže na kus pôdy a je to vybavená vec. Tak to dnes funguje, ako inak by si Čína mohla začínať nárokovať na tak veľký biznis, ktorý v Afrike v posledných rokoch rozbieha.

Keď sledujem dianie v Afrike, hlavným problémom častých občianskych vojen a nepokojov mi pripadá netolerantnosť voči rôznym svetonázorom, či názorová vyhranenosť jej obyvateľov (náboženstvo, rasizmus). Je tomu skutočne tak?

Vyplýva to aj z toho, čo som už spomínal. Ale nakoniec je to veľmi prirodzené. Afričania totiž nie sú ako Američania, ktorí naraz prišli na nový kontinent s rovnakými potrebami, víziami – nakoniec to aj tak dotiahli len do občianskej vojny. Afrika sa vyvíjala nespočetnými, rozdielnymi spôsobmi. Toľko rozdielnych kultúr vyznávajúcich odlišné priority nemá ani Európa spolu s Čínou. Napríklad Lesotho – ktoré je samostatnou krajinou v Južnej Afrike. Pri prekročení hraníc nájdete úplne odlišný národ, nastavený na iný spôsob života, obživu, ktorý vyznáva animizmus. A to je len formálna hranica medzi krajinou v krajine. Čo jedna krajina požaduje, iná zavrhuje, čím väčšie sú tie nároky a v obehu v Afrike sú väčšie peniaze, tým väčší nesúlad vznikne. Riešenie si, bohužiaľ, nikdy netrúfnem povedať.

Afrika je kontinentom, kde sa pomaly začína sústreďovať pozornosť amerických a európskych investorov. (Vidieť to napríklad na deforestrácii alebo zvýšení ťažby nerastných surovín) Myslíte si, že je to správne a či ich obchodné postupy sú spravodlivé? (či sa nesnažia Afričanov oklamať, prípadne čo najviac znížiť cenu surovín)

Jednoducho, zmeny je potrebné v Afrike uskutočniť, aby sa kontinent mohol rozvíjať a tým aj sociálna a zdravotná situácia. Ide o to, že zmena môže v momentálnej konkurencieschopnosti Afriky prísť len zvonku, a nikto nerobí nič zadarmo. Ak niekto na tom zarobí, je to stále v poriadku. Preto sú určité nároky investorov pochopiteľné a opodstatnené. Ale zároveň nový biznis je o takzvanej diplomacii, o ktorej sa hovorí, že je o umení poslať niekoho do zadku, tak aby sa na tú cestu tešil. A to je ten strastiplnejší moment, ak sa Afrike bude chcieť pomôcť bez vôle pridanej hodnoty, ak sa bude chcieť iba vyplieniť a zavrieť do kolónky „vyťažené“. Je takmer nereálne povedať, aký dosah bude mať vplyv Číny na kontinent, kto všetko sa ešte pridá, či sa investície nakoniec pretavia až do takej formy, že to skutočne pocítia miestni obyvatelia napríklad na lepšom prístupe k potravinám, liekom či vode. Vojny sa v Afrike budú vždy diať práve pre jej rozmanitosť, ale investori nikdy neodídu len kvôli vojne, ak diamanty nájdu už len v Afrike, ak železná ruda bude už len v Nigérii… Nesmie sa však stať, že si Západ príde po vodu do Afriky, že sa vybudujú solárne parky a elektrina z afrického slnka bude rozpaľovať bilbordy v Šanghaji, kým žiarovky v chatrčiach v mozambickej dedina Tofo, kde som žil budú bežať na generátor a vypínať vždy po desiatej večer, ak som to zažil. Nad tým by mala byť kontrolná ruka, tá africká sama nestačí.

Čím by mohol bežný Európan prispieť k zlepšeniu niektorých problémov Afriky? Napríklad v Afrike je najväčšie percento nakazených HIV.

Bude to znieť ako klišé, ale nateraz postačí celosvetová osveta. Pri nedávnom rozhovore so svetoznámymi novinárom Richardom Questom som si trúfol kritizovať aj to, že sa prestal venovať téme Afriky, hoci kedysi ju favorizoval. Súhlasil, že skutočne o Afrike sa v istom smere odvrátila pozornosť – je tu koniec-koncov finančná kríza, Grécko, Irak, Čína, problémy, ktoré nás otravujú natoľko, že sa nám už tie Afriky nechce preberať na plecia. Snáď to teda nie je utópia, že ľudia budú o Afrike vedieť o niečo viac než včera a zajtra ešte viac, možno čoskoro sa dočkáme aj toho, že svet si povie: utópie už stačilo, vyhrňme si radšej rukávy.

foto: archív R.Žuffu