Divadelná premiéra plná pilín

RECENZIA – Piliny – predstavenie, z ktorého sa odchádza s reálnym pocitom.

Divadlo Pictus pri Msks v Rimavskej Sobote, Akadémia umení FDU v Banskej Bystrici. Hrajú: Dominika Pelleová, Ján Bavala, Roman Čarnoký, Lenka Peržeľová, Peter Galdík, Dalibor Lang, Ľudovít Janský. Réžia: Dana Turanská. Premiéra: 1. apríl 2010

O slovenskej absurdnej dráme sa vo svete veľa nevedelo. V roku 1970 Martin Esslin spomenul v knihe Brief chronicles slovenského dramatika Petra Karvaša, ale nikoho ďalšieho.

Omnoho smutnejšie je, že ani Slovensku sa o našej absurdnej dráme veľa nevie. Napríklad spomenutý Peter Karvaš by 25. apríla tohto roku oslavoval nedožité deväťdesiate narodeniny. A v žiadnom periodiku ho ani len nespomenuli.

O priekopníkovi slovenskej absurdnej drámy, Rudolfovi Skukálkovi (*1931, Trnava, † 2008, Falkenberg, Nemecko) je ešte menej spomienok. Jeho debutom bola kniha básní Dukáty briezok. Poéziu ladil do intímnych tónin a prírodnej lyriky. Pre širokú spoločnosť je najprístupnejší svojou prácou s legendárnou kapelou Prúdy. Spolu s Mariánom Vargom urobil presne tretinu albumu Zvonky, zvoňte vrátane titulnej piesne S rukami vo vreckách.

V divadelnej línii poskytol tvorcom v roku 1963 hru Hodinky. Dramatický text inscenovalo bratislavské Divadielko poézie. Kritika inscenáciu prijala predovšetkým so záujmom, keďže išlo o prvú slovenskú absurdnú drámu. Vyčítala jej však, že prebrala iba vonkajšie znaky absurdnej hry a a menej dokázala nadviazať na jej filozofickú stránku.

Skukálek napísal okrem Hodiniek ešte dva dramatické texty: Metla (1964) a Piliny (1965).

Tieto vraj nedosiahli kvality tej prvej a bohužiaľ neboli ani nikde inscenované.

Nastupujúca mladá generácia je často spomínaná ako nádej. Nádej, ktorá v spoločnosti niečo zmení.

Danka Turanská, študentka bakalárskeho ročníka dramaturgie a réžie na Akadémii umení, oprášila text Piliny od spomínaného dramatika. 1. apríla 2010 celosvetovo odpremiérovala s divadlom Pictus pri MsKS v Rimavskej Sobote, inscenáciu s rovnomenným názvom.

Piliny, ktoré symbolizujú prienik štátnej moci do vnútra každého jednotlivca. Nenájde sa človek, ktorý by sa odhodlal s tým niečo urobiť.

Manipulovaní ľudia v hraničných situáciách života, vzájomne ignorujú svoje bytie. Vzťahy, ktoré nie sú založené na akejkoľvek citovej báze. Iba o sebe vedia, že jestvujú. Každá z postáv vníma iba svoje problémy, ktoré sú v opozícii s dominantným problémom, úplnými maličkosťami. Absurdnými. Postavy, ktoré nekonajú nič preto, aby sa vymanili zo situácie, ktorá ich ničí.

Do útulného príbytku, plného pilín, prichádza neznámy, Bosý. Postava, ktorá nemá nič, dostáva od „vrchnosti“ topánky. Obyčajná obuv z neho robí najdominantnejšieho zo zostavy. Za nič dostane moc, ktorú ako mnohí, nevie využívať správnym smerom. Podobne ako sa nielen v totalitných režimoch dostávali k moci ľudia, ktorí nič nedokázali. A následne začali ničiť životy. Dodnes ostávajú na tej istej pozícii. Dodnes ničia.

Inscenácia Piliny v podaní znovuzrodeného divadla Pictus je hraná v aréne. Diváci sa spolu s hercami dostávajú do hraničnej situácie. Aj v aspekte, či prijať alebo neprijať ponúkaný príbeh.

Scénografiu tvoria šedé paravány a stolíky, ktoré ešte viac uzatvárajú postavy do ich vlastného sveta. Vizuál je jednoduchý a rýchlo zmeniteľný. Inscenáciu podmieňuje adekvátna a príbeh doplňujúca práca so svetlom.

Jediná z postáv, Zlatíčko, nemá svoj stolík. Nemá svoj vyčlenený priestor. Jediná Zlatíčko, v hereckom podaní Lenky Peržeľovej, sa chce vymaniť z prostredia, ktoré jej psychiku rúca. Silný herecký a významový moment inscenácie je, keď Bosý, v podaní Jána Bavalu, znásilní Zlatíčko. Prichádza herecká akcia s hudobným sprievodom v červenom osvetlení, ktorá v obecenstve vzbudzuje napätie.

Dve metaforické postavy v podaní Ľuda Janského a Dalibora Langa otvárajú divákom predstavenie. Vystupujú na paravány. Sú najvyššie. Sú najmocnejší. Do deja vstupujú práve vhadzovaním pilín, čítaním policajných, vyšetrovacích záznamov. A v neposlednom rade podávajú Bosému čižmy. Tieto dve postavičky budujú v inscenácii základný rytmus. Husličkami tvoria inštrumentálnu zložku inscenácie. Husličky, ktoré dokážu vyvolať divákom zimomriavky. Ich melódia totiž predovšetkým nie je žiadnou melódiou. Je to driapanie nenaladených strún, ktoré evokuje pocit akejsi hrôzy.

Typy postáv, ktoré vidím na javisku, vykonávajú činnosti, ktoré sú úplne nepotrebné. Mamička, ktorú herecky stvárňuje Dominika Pelleová, neustále varí fazuľu. Dominika Pelleová vyjadrila jediná hereckým konaním, že tú fazuľu variť nevie.

Tubler, v podaní Romana Čarnokého, je na javisku takmer neviditeľnou postavou. A pritom zastavuje čas. Ocitám sa teda v priestore bez časových zákonov.

Neexistujú žiadne vzťahy. Ani medzi Mamičkou a Zlatíčkom, či medzi Zlatíčkom a Bosým. Prejavy citov v životnom rozpoložení spojeného s pilinami, nie sú vhodné.

Profesor v hereckom podaní Petra Galdíka, je podobne ako u Jána Bavalu, vypracovanou hereckou  záležitosťou. Tieto dve mužské postavy  svoj význam vyhrali vo väčšom rozmere ako spomínaná postava Tublera. Postava Profesora, podobne ako ostatné postavy, je poskladaná z kontrastov. Profesor čo vie, čo by chcel vedieť a čo v skutočnosti nevie, ale pred všetkými to vie. Profesor v úlohe vyšetrovateľa v prípade padania pilín. Profesor, najerudovanejší, ale spolu s ostatnými  pokojne sediaci. V momente, keď sa Zlatíčko márne snaží ujsť zo života, ktorý ju ubíja a topí sa v pilinách.

Situácia po utopení Zlatíčka v Pilinách, priam skočila z absurdnej monotónnosti do rytmicky vybudovaného momentu. Okolo jedného stola, stále tí istí ľudia, prajú mamičke úprimnú sústrasť. V gradujúcom sa tempe, omieľajú stále tú istú vetu. Veta plná pocitov sa zmení v nezrozumiteľné klbko hlások.

Inscenácia ponúkla začínajúcim hercom možnosti popasovať sa s absurdným textom.  Ak by som mala vnímať tento aspekt, Piliny sú hereckým koncertom ešte len učiacich sa hercov. Amatérski herci ako Ľudovít Jánsky, Dalibor Lang, Roman Čarnoký, či Lenka Peržeľová, boli správne režisérsky vedení. Všedné postavy ukázali divákom s primeranou ponukou degustovania ich nevšedných chutí. Z inscenácie som pociťovala hereckú zodpovednosť a veľmi dôsledne prijatú interpretáciu dramatického textu.

Záver by sa mohol opakovať do nekonečna. Odzneli krátke vety pripomínajúce reklamy.

Z predstavenia som odchádzala s reálnym pocitom.

Koľko pilín má každý z nás vo svojom obydlí? A koľkí z nás s tým niečo urobia?

Jednoduchšie je  zapnúť si  televízor a nechávať sa opantať nikdy nekončiacou reklamou.

Sandra Polovková

autorka študuje divadelnú kritiku

foto: D.Turanská