Faust – hra, ktorá vás nepustí zo zovretia

Divadelné spracovanie básne Faust, na ktorej nemecký spisovateľ Johann Wolfgang Goethe pracoval 60 rokov, si jednoznačne zaslúži vašu pozornosť. Prinúti vás zamyslieť sa nad tým ako žijete a či náhodou neočakávate od svojej existencie príliš veľa. Dokážeme uskutočniť všetky naše nádeje a ambície? Existuje vo svete čistá láska? Čo znamená byť šťastný? Kúpte si lístok a možno nájdete odpoveď, ktorú potrebujete.

V priebehu prvého dejstva predstavenia Faust bolo v sále činohry Slovenského národného divadla také ticho, že by ste počuli na zem spadnúť špendlík, keby sa niekto nad nejakým zamýšľal. Nemožné. Úžasné herecké výkony, masky, scéna, text či hudba, totiž maximálne zaujmú vašu pozornosť. Typická režisérska taktovka Martina Čičváka začne byť evidentná až v druhom dejstve, čo je asi pozitívny fakt, keďže moderný a niekedy nie ľahko pochopiteľný štýl tvorby tohto režiséra, by bol vo vyše trojhodinovom predstavení pre bežného diváka náročný až nestráviteľný. Ako hovorí samotný Faust: „Čo ľudia nechápu, to zavrhnú…“

Herec Robert Roth, ako predstaviteľ hlavnej postavy, znova mnohých utvrdil v tom, že dokáže zahrať čokoľvek – starého, mladého, zamilovaného, vzrušeného, krutého, aj zmoreného. Keď v prvej scéne stvárňuje chorľavého, životom utrápeného starca, ktorý už ledva dýcha, najradšej by ste mu pomohli dostať do pľúc dostatok kyslíka, aby toľko netrpel a keď pri mŕtvom tele milovanej Grétky zúfalo kričí „ty musíš žiť“, veríte v úprimnosť jeho sĺz. Príchod Mefistotela, v podaní Alexandra Bártu, je spočiatku mierne rozpačitý – úvahy o vhodnom výbere herca do danej úlohy nie sú vylúčené. Hladinu však jednoznačne vyrovnáva Zuzana Fialová ako druhá stránka Mefistotelovej osobnosti. Celý čas pôsobí falošne, diabolsky gúľa očami, a dokonca ani jej pohybom nechýba magický štýl. O zlu, ktoré z nej srší nepochybujete o nič menej ako o dobru v prípade postavy Margaréty, oduševnene stvárnenej Táňou Pauhofovou. Výkon Zdeny Studenkovej či Jána Koleníka stojí síce za pochvalu, no v pamäti diváka nezanechá výraznejšiu stopu.

Nápaditá scéna Toma Cillera, spolu s kostýmami Marije Havran a bábkami Ivana Martinku, dopomohla k veľkoleposti a neobyčajnosti divadelnej inscenácie. Na originálneho pudlíka alebo chutne vyzerajúcu cukrovú vatu, ktorá spĺňala úlohu zázračného elixíru, určite nezabudnete. Hudba Petra Kofroňa je síce miestami rušivá, no herci jej melódie zakaždým včas pozastavia vtipnou poznámkou. Atmosféru zatraktívňujú tiež výstupy s erotickým podtónom a príležitostný humor, či už verbálne alebo neverbálne vyjadrený.

Tvorcovia predstavenia Faust urobili správnu vec, keď sa rozhodli spracovať dané dielo, plné hlbokých myšlienok, do divadelnej podoby. Nároční diváci si, bezpochyby, prídu na svoje, pričom viacerí z nich  pocítia pri odchode z divadla túžbu pozrieť si hru znova a znova a…

foto: Oleg Vojtíšek