Gágaji, táraji a prďúsi sú späť!

Aj takéto prívlastky venoval „otec národa“ Vladimír Mečiar všetkým tým, ktorí boli natoľko trúfalí, že predložili parlamentu zatiaľ posledný z mnohých návrhov na zrušenie jeho amnestií.

Bolo to v čase, keď jeho HZDS ešte tvorilo pevnú súčasť parlamentnej väčšiny so svetlými vyhliadkami do budúcna. Časy sa ale menia a pamäť národa nie je taká krátka ako by si niektorí želali. Parlament bude podľa všetkého zasa rozprávať o Vladimírovi Mečiarovi, ale tento krát už bez jeho „asistencie“. O aké perly ducha tým budeme ukrátení sa už asi nedozvieme.

Mečiar a jeho HZDS sa ocitli po júnových voľbách v politickom prepadlisku a tak sa naskytá šanca vyrovnať sa na Slovensku s mnohými excesmi, ktoré sprevádzali jeho vládnutie v časoch, keď bola demokracia u nás ešte v plienkach. Jediný dôvod prečo bol Vladimír Mečiar politicky činný, až kým ho voliči nevyniesli z parlamentu „nohami dopredu“ bol ten, že svojou politickou váhou zaručoval istotu a beztrestnosť sebe a svojim niekdajším spolupracovníkom (spolupáchateľom?). Zmeny na parlamentnej mape však po voľbách nie sú natoľko výrazné, aby bolo vyrovnávanie sa s minulosťou také jednoduché. Už dnes sa dá predpokladať, že poslanci Smeru a SNS nepodporia nijakú iniciatívu (potrebných je najmenej 90 hlasov), ktorá by mohla uľahčiť doriešenie najväčšej kauzy novodobých slovenských dejín – zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny za asistencie štátnych orgánov.

„Samoúnos“ ako novotvar, ktorým sa vtedajší mocipáni obhajovali pri vynárajúcich sa podozreniach vyriešil Mečiar ako dočasný poverený prezident „samoamnestiou“ a to hneď dvakrát. To preto, že tá prvá nemala až takú právnu nepriestrelnosť akú by si špičky HZDS želali. Je zaujímavé, že senát Ústavného súdu SR sa v roku 1999 po tom, čo poverený prezident Mikuláš Dzurinda zrušil mečiarove amnestie uzniesol, že „súčasťou práva nie je oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky“. Ako je možné, že Mečiar svojou druhou doplnkovou amnestiou tento princíp nedodržal už senát nevysvetlil. Ale s ústavnosťou a právnou istotou je to na Slovensku už raz tak.

Keď sa dnes niekto oháňa argumentom, že amnestie sa rušiť nedajú aj keď sú amorálne (Fico), pretože by sa tým vraj skompromitoval celý tento právny inštitút, je to viac ako smiešne. Ak predpokladáme, že ústava je právna norma tvorená ľuďmi a pre ľudí a nie je tesaná do kameňa, tak jej úprava, na ktorú má zákonodarný orgán plné právo je celkom legitímna. Ak sa o ústavu začnú opierať ľudia, ktorí si z nej roky robili trhací kalendár (Gaulider, zmarené referendum atď), jej zmena je o to potrebnejšia. Navyše spätné rušenie amnestií má aj svoj precedens, a to napríklad v Argentíne, kde sa rušili amnestie ešte zo 70-tych rokov. Kde je vôľa, tam je aj cesta. Nech je akokoľvek právne kľukatá.

Z dnešného pohľadu sa môže zdať opätovné vyťahovanie týchto tém ako masochistické jatrenie starých, pomaly zhojených rán. Nie je to pravda. Spôsob akým vládna moc zneužila štátny aparát na dosahovanie svojich pokútnych cieľov musí byť mementom a každý, kto má aspoň elementárny zmysel pre spravodlivosť by mal podporiť akúkoľvek snahu o nápravu. Tí čo len hľadajú zámienky a výhovorky, prečo tak neurobiť, sú tí skutoční gágaji, táraji a prďúsi. Už čoskoro spoznáme menoslov…

Podporte článok na vybrali.sme.sk!

foto:meciar