Hlučný comeback odborárskych mecheche

Keď sme sa už poniektorí obávali, že aj posledný hlások proletariátu v tejto ešte stále postkomunistickej krajinke nejako utíchol, odbory vstali z popola a usporadúvajú jeden protestný míting za druhým.

Ten najväčší bol naplánovaný na minulý utorok v Bratislave, kde sídli vláda, ktorá to má všetko na rováši. Teda aspoň pre odborových predákov, súdiac podľa toho, s akou ľahkosťou povyberali všetky píšťalky a transparenty po štyroch rokoch „zo šuflíka“ a zmobilizovali sa až keď je z Úradu vlády cítiť niečo tak typicky neodborárske – odbornosť a zodpovednosť. Je toto počínanie sympatickým hlasom občianskej spoločnosti, alebo len trápnym krovím politickej opozície? Nie je trochu zvláštne vybehnúť do ulíc v čase keď sa riešia následky a čušať keď sa vynárali príčiny?

Odbory a teda hlavne jej papalášske špičky sú už dlhodobo postihnuté akýmsi syndrómom nepochopenia svojej úlohy v spoločnosti. Politizácia, diletantizmus a mediálne výčiny sú prívlastky, ktoré sa ťahajú s vedením tejto organizácie už roky. Hlavná úloha odborov by pritom mala spočívať v niečom celkom inom. Samotná podstata ich práce tkvie v ochrane zamestnancov pred zneužívaním pochybnými zamestnávateľmi, napríklad ako tomu bolo prednedávnom v textilnej fabrike v Hencovciach, nie v negovaní exekutívnej zložky štátu. Aj to len v prípade, ak v kabinete nie je zastúpený ich ZMLUVNÝ partner, politická strana Smer. A to je druhý zásadný problém. „Sprivatizovanie“ odborov jednou politickou stranou je choré už zo samotnej podstaty. Naozaj boli posledné štyri roky také bezproblémové, že vygumovali akékoľvek zvesti o existencii odborov v týchto zemepisných šírkach? Nie sú u nás odborové zväzy len kúpené hlasné trúby jednej politickej strany?

Navyše prílišná angažovanosť odborárskych hláv pri určovaní legislatívnych rámcov a regulatívov má u nás obyčajne makroekonomické následky. Ako inak – negatívne. Nie len pre „ziskulačných“ zamestnávateľov, ale pre všetkých, aj samotných zamestnancov, ktorých ochrana je výsadnou úlohou odborových zväzov. Nie je to tak dávno, čo sa odbory masívne postavili proti „kaníkovským“ zmenám v Zákonníku práce, ktoré podľa ich vyjadrení oslabujú pozíciu zamestnanca na pracovnom trhu. Pravdou však bolo, že nezamestnanosť sa aj vďaka prijatým opatreniam znížila za pár rokov takmer dvojnásobne. (z 19% na 10%). Odbory si vtedy asi neuvedomili, že najprv sa musí pracovné miesto pre zamestnanca vytvoriť, aby ho malo vôbec zmysel „chrániť“. A tak je to pomaly pri každom „principiálnom“ spore medzi (pravicovou) vládou a odbormi. Či už ide o výšku minimálnej mzdy, či najnovšie o úsporný balíček. Ideologické ponímanie je jedna vec, odbornosť druhá.

A tak sa odborári po krátkych rokoch sociálneho štátu znova vydali do ulíc. Samozrejme, opatrenia s ktorými prišla nová vláda, netešia nikoho. Bezbolestné riešenia v tejto situácii však neexistujú. To je len fikcia, ktorú sa snažia oživovať predovšetkým predstavitelia Smer-u  v tesnom objatí s nabudenými odborármi. Ozdravný balíček, ktorý má upratať verejné financie po „gréckych rokoch“ je vecou sebazáchovy. Čo sa ale odborom uprieť nedá, je fakt, že právo prejaviť nesúhlas nad parciálnymi opatreniami a prísť s vlastnými návrhmi má každý. Ale bolo toto naozaj snahou odborárskych protestov? Skôr sa zdá, že šlo predovšetkým o politický kabaret na objednávku a lacné priživenie sa na nepopulárnych opatreniach. Tak či onak, dá sa očakávať, že odbory budú aj v budúcnosti slúžiť ako predĺžená ruka opozície v boji s pravicovou vládou. A ak to tak náhodou nebude, kto im to už len môže veriť po posledných štyroch rokoch?