Inscenácia, ktorá ukazuje nové cesty

RECENZIA „…som si uvedomila, aká som iná, všetkým vzdialená, neznáma. Uvedomovali si to aj ostatní, vari to ich tak priťahovalo ku mne? Niekto z nich povedal: ste taká zvláštna žena! Áno viem, mala som osobitý život.“ (z inscenácie Magda Husáková – Lokvencová)

Vďaka týmto tvorcom, máme od 27. februára 2010, možnosť nahliadnuť do života prvej dámy slovenskej réžie.

Inšpirácia na vytvorenie divadelnej inscenácie vychádza z biografickej knihy Husákovej – Lokvencovej, vydanej roku 2008, pod vedením doc. Lindovskej a autorského kolektívu.

Magda Husáková – Lokvencová je jednou z najdokonalejších postáv divadelných dejín. Odmietla patriť k neuvedomelých ženám, ktoré boli podceňované. Rozhodla sa študovať právo. Ako manžela si zvolila v jej očiach najinteligentnejšieho, Gustáva Husáka. Jej existencia sa datuje v období totalitných režimov. V období, keď sa nedodržiavali ľudské práva. Ako mnohí, aj ona bola neustále prenasledovaná, každý jej krok bol zaznamenávaný. Túžila sa stať herečkou, zapísala sa na dramatickú školu. Bola však už staršou ženou, čo tejto profesii nevychádza v ústrety. Stala sa asistentkou réžie a následne režisérkou. Jej úspech bol vynikajúci v období, keď aj vysoko postavený člen strany, Husák, bol na výslní. Potom nasledovali uväznenia komunistov, pád Husáka, a teda aj kruté spadnutie z vrcholu Magdy Husákovej – Lokvencovej. V tých okamihoch na jej umeleckú prácu začali padať všetky negatívne kritiky. Následne jej bola nanútená dovolenka a nakoniec výpoveď. Na tvrdý komunistický režim nestačili prosby. Muž vo väzení, deti a život. Neostalo jej nič iné, iba si privyrábať „domácimi, ženskými“ prácami. Lokvencová sa však vrátila do divadla. Prišli rozhlasové, televízne, divadelné hry, ktoré opäť zaznamenávali úspech. Okrem iného aj vzťah s Ctiborom Filčíkom, ktorý ale netrval dlho. Lokvencová bola tuhou fajčiarkou a milovníčkou kávy. Tento životný štýl sa odrazil aj na jej zdraví. Vysoký krvný tlak. Nepriechodnosť ciev. Predčasné úmrtie.

Scéna, ktorú tvorí prázdny priestor. Herečku a divákov oddeľuje priesvitné plátno. Zobrazuje už reálnu nespojiteľnosť s postavou.

Lokvencová, v hereckom podaní Slávy Daubnerovej. Metaforické fotografovanie obvinenej. Spredu. Z profilov. A popisné informácie: elegantná, inteligentná, vážna, zaujímavá, pôvabná, nadaná, ctižiadostivá, charizmatická…

Začína retrospektíva Magdinho života a postupné odkrývanie prepracovaného herectva. Herečka piesňou navodzuje atmosféru následného obsahu inscenácie. Autorkou piesne je speváčka Doris Day. Ikona šesťdesiatych rokov, americká blondínka.

When I was just a little girl, I asked my mother what will I be, will I be pretty, will I be rich, here’s what she said to me. Que sera, Que sera…

Otázky, týkajúce sa našej budúcnosti. Každý si ich kladieme v pravidelných intervaloch. Zlomové obdobia sú najmä pri ukončení školy.

Magda je v kvinte. Hrá tenis a popritom rozpráva o postavení dievčat, žien v spoločnosti. Ony nemôžu ísť ani na výlet, chlapci môžu trampovať, stanovať!

Dievča v spoločnosti chlapcov? Potrebné je doniesť povolenie od rodičov.

Sláva zvláda minútové prezlečenia. Zo športového odevu prichádza na scénu elegantná.

„Študovať práva.“ Ponožky z tenisu si ladne dáva dole a obúva sa do lodičiek. Stáva sa dámou.

Na prežitie človek potrebuje lásku, nič iné v tomto svete nemá. Výnimku netvorila ani Magda. Jej partnerom sa stal Gustáv Husák. Človek, o ktorom sa v dejinách radšej mlčí. Ktovie, akým bol človekom. Jeho politika je viacerým známa. Aj s čiernymi okuliarmi na očiach. Z odkazov minulosti je celkom jasné, že ho Magda milovala. Po jeho prepustení z väzenia sa s ním už nestretla. Nezažila ho už najobludnejšieho v časoch normalizácie. Husák ako nenapraviteľný komunista.

Inscenácia obsahuje viacero metaforických obrazov. Nie sú iba nejakým náznakom bez inscenačného kľúča, ale jasne po umeleckej stránke dotvárajú príbeh.

„Tie predpisy, to nie je zaujímavé, to nie je pre mňa.“

Klopkanie opätkov. Zvuk rozkladania fasciklov. Sláva vytvára rytmus pomocou zrýchľujúcej chôdze a vkladania papierov do pripravených fasciklov.  Lokvencová na úrade. Z reproduktora sa k divákom ozývajú komunistické hlásenia, podávajúce správy takmer o každom jej kroku. Karty sa plnia papiermi. Nebola jedinou, ktorá bola sledovanou. Jej túžba po inom živote, ale zvíťazila.

Inscenácia obsahuje okrem reálnej hereckej postavy dotváranie príbehu pomocou multimediálnej projekcie. Médiá sa stali jej nerozlučným spojencom. Nielen z pozície hudobnej, či svetelnej zložky. Nahrávky hovoreného slova, záznamy inscenácií, snímanie Slávy cez kameru, ilustrujú príbeh a ešte viac ho podmieňujú. Sláva a multimediálna projekcia, ruka v ruke.

Lokvencová chcela byť herečkou. Túto túžbu sa dozvedáme cez monológ prostredníctvom kamery. Akoby oddeľovanie postáv v Magde. Každý trpíme v istom slova zmysle schizofrenickými myšlienkami. O niektorej skutočnosti nášho života sme v jeden deň absolútne presvedčení. Už večer, počas celodennej rekapitulácii dňa, sme pohoršení nad svojím presvedčením. Monológ, ktorý rozpráva o jej nenaplnenom herectve. O herectve, ktoré pre Lokvencovú bolo dôležité. Chcela sa venovať umeniu a súčasne si nedôverovala. Tieto dve činnosti sa vzájomne bijú.

Magda ako takmer každá žena popri svojom vorkoholizme, popri svojich vášňach, viedla aj rodinný život. Matka. Žena so srdcom, nie iba krv a mlieko. Na komunikáciu s priateľkami, Vierkou a Olinkou, využíva poštovú korešpondenciu. Sláva sedí v blízkosti divákov. Jej rekvizitou je malý stolček s lampou a tanier s príborom, ktorý ukladá ho na stôl. Dívajúcim sa približuje metaforu jej manželského vzťahu pomocou kamery. Detailne vidíme ako ukladá príbor na správne miesto. Akási symbolika nedeľného, rodinného obeda. Listami komunikuje najmä preto, že jej rozhovory s manželom sú úplne minimálne. Práca postupne zabíja ich vzťah.

Lokvencovej sa však v práci začína dariť. Rozbieha divadelnú kariéru spočiatku pri učiteľovi, Burianovi.

Daubnerová bravúrne využíva priestor, ktorý jej ponúka Štúdio 12. Na plátne sa zjaví video nahrávka. Sláva vo výťahu, ktorý je súčasťou priestoru, ide smerom hore. Dáma Magda Husáková – Lokvencová. Jedinečný zjav divadelnej réžie, vzostupuje každým dňom vyššie a vyššie. Z reproduktora opäť hlasy, ktoré zvestujú úryvky z periodík. Nová scéna a režisérky debut Lokvencovej, ktorý ukazuje nové cesty.

Ďalším obrazom inscenácie je priblíženie procesu tvorby Lokvencovej. Presnejšie inscenácie Nepriatelia. Nepriateľmi zrazu začalo vykúkať viacero nepriateľov. Práve v tom čase nastalo aj padnutie Husáka z politického postu. V týchto okamihoch niekdajší priatelia, súdruhovia, začínajú vyťahovať aj tie najmenšie detaily z Lokvencovej života. Zrazu im všetko prekáža. Sú priateľmi iba toho, kto stojí na predsedníckom poste. Kto má meno vo vtedajšom štátnom zoskupení.

Súčasne s pádom Husáka, padá Lokvencová a rozbíja sa tanier položený na stole. Ono to tak býva. Keď prichádza nešťastie, nikdy nie je samo. Vždy si so sebou vlečie verných súrodencov, ktorí to nešťastie iba znásobujú a znásobujú. Zo všetkých strán na Magdu padajú negatívne komentáre, ktorým už nevládze čeliť. Uteká pred svetom.

Opäť k publiku prehovára cez televíznu kameru. Áno, poznala všetkých. A zrazu, ako manželku Husáka, ju už nepozná nik. Každý ju ignoruje, odstavuje na druhú koľaj. Musí odísť z divadla. Sledujeme rozpoltenosť ženy, ktorá súčasne miluje dve odlišné skutočnosti. Muža a divadlo. O obidve prichádza. Na tvrdé komunistické povahy neplatia žiadne prosby.

Sláva sedí za stolom a píše list  súdruhovi Širokému. Kamera pri lampe, premiestňuje riadky na plátno, rozplýva ich do priestoru. Zdôrazňujú sa všetky slová. Slová sú Husákovej posledná nádej. Samozrejme, ostávajú bez odozvy. Nastáva ignorácia všetkých jej prosieb.

Metafora jej manželského vzťahu prichádza opäť na javisko. Sláva sa ukrutne snaží pozliepať už natoľko rozbité manželstvo. Ale ako to môže fungovať, ak Husák dostal doživotie? Nevidí ho, necíti. Ale ešte stále podvedome miluje. Tie city, nie sú také jednoduché. Naopak, sú najzložitejšími vrstvami človeka. Trápenie Husákovej Daubnerová odkrýva pomocou listov, ktoré boli adresované ministrovi, Olinke a taktiež vďaka monologickým prehovorom. Vnímame ju ako starostlivú manželku, ktorá prežíva všetko počas štyroch rokov, čo Husáka nevidela, sama. Popri trápení ani náhodou nedovolí nikomu, aby docielil jej odlúčenie s divadlom. Pracuje na ochotníckej inscenácii. Je divadelníčkou celou dušou. Pri divadle sa dokáže odpútať od všetkých starostí života.

Inscenácia je poskladaná z obrazov, ktoré pravdivo vypovedajú o osude Lokvencovej. Slávka Daubnerová z výpovede neurobila komerčnú záležitosť. Nepovyberala iba najpikantnejšie príbehy z Lokvencovej života. Stavia na kontrastoch. Na pozitívnych i negatívnych chvíľach. Pravdivo reflektuje dobu, prostredie a emócie Lokvencovej, ktoré sa takto stavajú prístupnými pre širokú spoločnosť ľudí. Nezabúda spomenúť vzťah Lokvencovej a Ctibora Filčíka. Magdine vtedajšie šťastie zo života. Opäť divadlo. Dokonca film Magda ako režisérka košickej činohry, kde však veľa vecí nefunguje podľa predstáv. Spomína udeľovanie cien.

Na plátne sa ukazujú vtedajší veľkí muži, ktorí ocenenia získavajú a Daubnerová komentuje. Kákoš chce návrat Lokvencovej na Novú scénu. Pozitívne komentáre. Opäť pracuje v plnom nasadení. Aj plné nasadenie je asi slabé slovo. Neustále je v divadle. Všetko v nej už vrie. Rovnako ako voda na stolíku, ktorá je presnímaná na plátno. Zalieva si s ňou kávu. Jednu z tisícich, ktoré počas života vypila. Je unavená. Stále unavená. Nemôže poriadne pracovať, nemôže fajčiť, piť kávu. Zdravie nie je večné. Sláva pohybom v dverách spomínaného výťahu prežíva svoje vyčerpanie, svoju nevládnosť. Svet sa jej obracia na hlavu.

Magda Husáková – Lokvencová. Inscenácia, ktorá ukazuje nové cesty. Herectvo, ktoré opäť nesklamalo. Dôsledná práca tvorcov. Každý, kto vojde do tohto divadla a zazrie inscenáciu, neostane poznačený. Do vnútra sa mu bez nútenia, emocionálne a zároveň veľmi erudovane dostane príbeh Magdy Husákovej – Lokvencovej.

Opláchne sa a odpadne. Retrospektívou si bude opäť nanášať na pokožku pocit, ktorý nikoho neobchádza pri odchode zo Štúdia 12.

foto: www.pat.sk