Keď stojí Ústava v protismere

Obhajoba Smeru v prípade dvoch protiústavných zákonov je len nechutným a snáď posledným chodom Ficovho zákonodarného dedičstva, ktorý ale podávajú s voňavou argumentáciou. Koniec koncov takou istou, kvôli ktorej tieto zákony aj pri pobúrení odbornej verejnosti a politických oponentov prijímali.

Po minulom týždni už nemá Fico a jeho strana ani najmenšie právo vyjadrovať sa k ústavnosti, či pošliapavaní demokratických princípov (čo je taká zmena tajnej voľby na verejnú proti obmedzovaniu vlastníckych práv?). Práve oni totiž šliapali po najvyššej právnej norme spôsobom „účel svätí prostriedky“, a to ich diskvalifikuje pre ďalšie rozhodovanie o veciach verejných. Zvlášť ak celé toto divadlo bol „len“ jeden úbohý politický kalkul za veľké peniaze všetkých divákov.

Rozpačitá justícia

Minulý týždeň sa po rokoch čakania prebrali šípkové Ruženky z Ústavného súdu, aby vyriekli, čo mali vyrieknuť už dávno – zakazovanie zisku a habanie pôdy nie sú  v súlade s princípmi na ktorých stojí táto republika. Je to správne rozhodnutie a nikto príčetný nemohol čakať nič iné (aj keď určité pochybnosti hlavne kvôli skúsenosti s rozhodnutím o Špeciálnom súde boli na mieste). Pri dnešnom stave justície síce poteší aj takýto záblesk právnej istoty, ale už menej sa hovorí o tom, aký kus nadpráce členovia senátu ÚS urobili pri rozhodovaní o týchto dvoch sporných zákonoch. Ako inštitúcia ochraňujúca práva a slobody občanov Slovenskej republiky Ústavný súd zlyhal. Aj vyjadrenie bývalého predsedu tohto súdu o tom, že v takýchto sporoch mal byť ÚS promptnejší naznačuje, že podozrenie z politických tlakov je na mieste. Dvoj resp. trojročná platnosť protiústavných noriem svedčí o tom, že na Slovensku sa aj napriek inštitútom ako Legislatívna rada vlády SR, Ústavnoprávny výbor, nutnosť podpory nadpolovičnej väčšiny v parlamente, prezidentské veto, či právo ÚS pozastaviť účinnosť zákona, môžu presadiť také ideologické paškvily, aké si len vládna moc zmyslí. Preto sú minulotýždňové výroky Ústavného súdu len malou náplasťou na veľké podozrenie o účelovom odklade rozhodnutia až po parlamentných voľbách.

Úbohí záhradkári

Jeden z prvých a zásadných argumentov Róberta Fica po vynesení rozhodnutia ÚS k tzv. vyvlastňovaciemu zákonu bol vcelku prostý – „Ak má byť jeden vlastník záhradky proti verejnému záujmu, tak poslanci súčasnej koalície dosiahli Pyrrhovo víťazstvo.“ Nebol by to Fico, keby nedokázal v jednej vete zavádzať hneď niekoľkokrát. Po prvé – verejný záujem poznal náš právny systém aj predtým než si predseda Smeru ukojil ego na Úrade vlády. Tento verejný záujem však musí byť potvrdený príslušným súdom, čo samozrejme celý proces spomaľuje, ale aj legitimizuje a ochraňuje vlastníkov pred svojvôľou štátnej moci. Prísť o pôdu len prostredníctvom listu z NDS je stavanie diaľnic alá Smerom k ľuďom. Navyše, kde začína a kde končí verejný záujem? Celkom dobre to vystihol minister Lipšic, ktorý naznačuje, že dnes ním môže byť diaľnica, zajtra letisko, pozajtra hypermarket a posvätnosť súkromného vlastníctva, ktoré sme si v roku 1989 vydobyli, môže byť v nedohľadne.

Ďalším zavádzaním vo Ficovom tvrdení je hyperbola o jednom malom záhradkárovi, ktorý bráni obrovskému verejnému záujmu. Mimochodom vyvlastnený na základe tejto právnej úpravy bohužiaľ nebol len jeden imaginárny ziskuchtivý a prieky robiaci záhradkár, ale 7200 občanov tejto krajiny, z ktorých približne 6400 prišlo o svoje pozemky nedobrovoľne. Ficove nedeľňajšie tvrdenie, že len približne 10% z ľudí, na ktorých pozemkoch sa štát rozhodol stavať diaľnice bolo natvrdo vyvlastnených, je teda krásnou ukážkou klamstva „v priamom“ prenose, keďže spomínaných 10% ľudí sa so štátom dohodlo a naopak 90% z nich po rozhodnutí ÚS môže žiadať náhradu.

Pyrrhovo víťazstvo zdravého rozumu

Vyjadrenie o rešpektovaní rozhodnutia ústavného súdu a následné kopnutie do koalície, ktorej poslanci tieto podania predložili v jednej vete, je príkladom chýbajúcej elementárnej sebareflexie ľudí, ktorí svojim počínaním pri riadení štátu pripravili daňových poplatníkov o nemalé prostriedky. Len v súčasnosti vyčíslené náklady na trovy spojené s arbitrážnymi konaniami proti majiteľom zdravotných poisťovní dosahujú čiastku vyše 10 miliónov eur. A to ešte nie je konečný účet. Drzosť s akou poslanci Smeru apelujú na prepracovanie protiústavných zákonov, ktoré by mali rovnaké účinky ako tie zrušené je výsmechom do tváre nielen ich voličom, ale aj samotnému, podľa nich rešpektovanému rozhodnutiu ústavných sudcov. Ale to by v tom musel byť čert aby Róbert Fico prejavil zodpovednosť na úkor svojej pochybne získavanej popularity.

Výrok o Pyrrhovom víťazstve je teda presný, ale víťazom tu nie sú koaliční politici, zdravotné poisťovne, alebo podnikavci s pozemkami. Víťazom tejto nákladnej a stratovej právnej bitky je zdravý rozum, ktorý počas vlády Smeru dostával na frak a dnes si pýta bolestné. Na záver ostáva len skonštatovať, že výstavba infraštruktúry, či viac prostriedkov v zdravotníctve sú legitímnymi a ušľachtilými cieľmi každého zodpovedného politika, ale pri nedodržiavaní základných pravidiel hry a stavaní vlastných zištných záujmov nad práva jednotlivcov je to len dláždenie diaľnice nie do Košíc, ale do pekla. A na to dobré úmysly nestačia.