Gtzrv8D
7
shares
Čo to je?

Našim predkom nemalo dôvod prekážať reaktívne správanie, pretože život bol jednoduchý a ľudia mali čas pripraviť sa na zmeny. Súčasné životné tempo je také rýchle, že ten, kto nie je flexibilný a pohotový, má veľké problémy presadiť sa a byť úspešný.

Predstavte si, že máte hlad. Čo spravíte? V pamäti máte uložených veľa možností, čo v takých situáciách robiť a keďže sa vaša myseľ s podobným podnetom už stretla, zaktivizuje z podvedomia vzorový program, aby ste sa nasýtili. Vaša reakcia je reaktívna, lebo známy podnet ste dokázali vybaviť cez podvedomie, ktoré vytvorilo návyk, čiže  máte predprogramované riešenia. Tento spôsob je energeticky nenáročný a podvedomie zvládne takýchto podnetov viacero naraz – môžete takmer súčasne telefonovať, jesť, pozerať časopis a byť v strehu, či nejde šéf.

Teraz si predstavte, že riešite nejaký problém a nikdy predtým ste sa v podobnej situácii neocitli. Darmo lovíte vo svojej mysli nejaký program na riešenie, nemáte sa čoho chytiť. Potrebujete preto zapojiť vedomie, aby ste aktívnym premýšľaním na niečo prišli, čiže vaša reakcia je aktívna.

Viac než 50 % činností robíme v móde „automat“ a je to pre nás dôležité, lebo inak by sme ráno v kúpeľni strávili veľmi veľa času uvažovaním nad každým úkonom. Úskalie z „automatu“ na nás číha v situáciách, kedy nepotrebujeme robiť veci tak ako vždy, ale hľadáme niečo nové a chceme sa vymaniť zo zajatia starých postupov. Je to totiž tak, že naše podvedomie nie je schopné samé rozhodnúť o tom, či je spustená podvedomá reakcia správna alebo nie.

Približne tri desatiny sekundy trvá, než pri zvažovaní riešenia zistíme, či je naša podvedomá reakcia  vhodná, alebo ponecháme myšlienku vo vedomí a začneme hľadať nové spôsoby. Práve v týchto momentoch premýšľania môžeme dosiahnuť to, aby sme boli proaktívny, čo je v súčasnosti veľmi žiadaný spôsob zmýšľania a konania. Pri proaktívnosti má totiž človek neobmedzenú možnosť medzi reakciami vedomými a nevedomými, logickými a emocionálnymi, kreatívnymi a všednými… Ak človek spustí proaktívne myslenie skôr, než nastane zvyčajná reakcia – či už reaktívna alebo aktívna, má možnosť voľby, ktorá je spojená s prebratím iniciatívy a prijatím zodpovednosti za ňu a za jej následky.
zamyslenie instinkt

Ste rušič alebo plánovač? – veda v pozadí

 Pre proaktivitu je kľúčové aj to, ktorým smerom sa naše myšlienky vyberú. Poznatok, že každý má svoje „centrum“ hodnotenia, vyslovil v roku 1966 Julian Rotter. Tvrdil, že jednotlivci s vonkajším centrom hodnotenia (rušiči) sú spravidla presvedčení, že odmeny v ich živote ovládajú vonkajšie sily, ako napríklad osud, šťastie alebo iní ľudia. Jednotlivci, ktorých cen­trum hodnotenia je orientované vnútorne (plánovači), majú tendenciu vní­mať udalosti ako vyvolané svojím správaním či schopnosťami.

Z výskumov, ktoré psychológia opakovane realizovali, vyplynulo, že ľudia s vnútorným centrom hodnotenia sa napríklad vyznačujú tým, že:

 dosahujú vyššiu úroveň rozumových schopností;
 vedia sa poučiť z vlastnej skúsenosti;
 s väčšou pravdepodobnosťou si zvolia náročnejšiu úlohu;
 sú väčšmi ochotní oddialiť vlastné uspokojenie a pokračovať ďalej aj v prípade, že nastanú ťažkosti;
 s väčšou pravdepodobnosťou zvládnu chorobu a zotavia sa z nej;
 nadväzujú emocionálne vyrovnanejšie osobné vzťahy (prežívajú v nich väčšiu sebaúctu a nižšiu úzkosť);
 prežívajú väčšie uspokojenie zo života a celkovú spokojnosť.

Čo teda spôsobuje vytvorenie vnútorného alebo vonkajšieho centra hodnotenia?

 U vedcov prevláda názor, že ľudia, ktorých rodičia boli príliš kontro­lujúci a autoritatívni, sú náchylnejší vytvoriť si vonkajšie centrum hodnotenia. Rovnaký vplyv majú aj stresujúce životné udalosti, na­príklad smrť rodiča či súrodenca, hlavne v mladšom veku.

Naopak tí, ktorých rodičia povzbudzovali robiť veci, v ktorých moh­li vidieť priamy výsledok vlastného úsilia (napríklad učiť sa hrať na hudobný nástroj), budú mať s väčšou pravdepodobnosťou vnútor­né centrum hodnotenia (plánovač). Aj prívetivosť prispieva k tomu­to rozdielu: zdá sa, že deti s vnútorným centrom hodnotenia majú ro­dičov, ktorí im prejavujú náklonnosť a lásku.

Zdroj: Posilňovňa mysle, Ikar 2008

instinkt

Máte na výber spôsob, ako myslíte    

Delenie ľudí na rušičov a plánovačov nie je nutné, ale na základe takéhoto výskumu ľudského správania sa možno lepšie pochopiť to, aké pohnútky vedú človeka k tomu, že napríklad neustále všetko spochybňuje a trápi sa nad všetkými vecami, ktoré sa môžu pokaziť. Rušič sa prejavuje aj ďalším príznačným správaním, ktoré má ďaleko od proaktivity:

 okamžite reaguje na všetko, čo sa udeje,
 často sa cíti ako obeť okolností, s udalosťami viac zápasí, než ich riadi;
 trávi veľa času sužovaním sa,
 za problémy a pochybnosti vo vlastnom živote viní ostatných ľudí;
 odkladá riešenie problémov tak dlho, ako je to len možné,
 nepodnikne žiadne opatrenia, ktoré by mohli zlepšiť jeho situáciu.

Protipólom k rušičovi stojí človek plánovač, ktorého si chce vybrať každý personalista, lebo pri problémoch začne vytvárať zoznam a pripravuje plán konania, ako záležitosti riešiť. Zameriava sa na všetko, čo je v jeho silách, a čo môže situáciu pozitívne ovplyvniť:

 koná proaktívne, robí veci, ktoré pomáhajú;
 cíti väčšiu kontrolu nad situáciou (a svojím životom);
 zisťuje, že má viac voľného času na veci, ktoré chce;
 ľudia ho vnímajú ako vodcu alebo ako silnú osobnosť.

Spoznajte rozdiel

 Jeden zo spôsobov, ako spoznať nakoľko reaktívni alebo proaktívni v danej situácii ste, je všimnúť si, ako o nej premýšľate. Predstavte si, že ste rozčúlení, lebo váš šéf opäť zmenil rozhodnutie a nie je stále spokojný, hoci ste už predložili päť návrhov. Ak budete na neho nadávať, spochybňovať jeho kompetencie, alebo ho nebodaj ľutovať, budete mať svoje správanie mimo kontroly – budete rušič. Ak začnete uvažovať, ako zorganizujete stretnutie, aby ste si vyjasnili ďalší postup, zisťujete u kolegov, ako zvyknú obdobné situácie riešiť oni a čo ďalšie môžete podniknúť, aby vznikol precedens, máte veci pod kontrolou – budete plánovač.

 Samozrejme, že je ľahšie mať veci mimo kontroly, zvádza nás k tomu naša prirodzenosť. Ak však zotrváme pri tomto spôsobe dlhší čas, situácia sa bude pravdepodobne iba zhoršovať. Mať veci pod kontrolou zväčšuje šance vylepšiť si vlastnú situáciu. Aj keď trénovanie frustračnej tolerancie na zvládanie záťažových situácií býva neraz jednoduché, nie je ľahké dosiahnuť ho v praxi. Veľmi veľa závisí od nášho postoja k problémom. Opäť sa môžeme rozhodnúť – časť z nás v prístupe k ťažkostiam zaujme postoj „mám chuť ísť do boja“ a oprie sa  o svoje schopnosti a zručnosti a ostatní sa budú spoliehať na „ruku osudu“ a čakať na to, že sa situácia vyrieši sama.

 Za predpokladu, že sme si vedomí svojich stereotypov v myslení a správaní, dokážeme ich zmeniť.  Aj keď neraz nemôžeme mať kontrolu nad tým, čo sa stane, máme moc nad tým, ako sa budeme prispôsobovať novým podmienkam a tomu, či ich využijeme vo svoj prospech, alebo sa nimi necháme ničiť. To nás potom smeruje k tomu, či žijeme s „osobnou víziou“, alebo sa nechávame vliecť tým, čo sa okolo nás deje.

 

AUTOR: Janette Šimková
  • Zobraziť komentáre

NEPREHLIADNITE

media_139124738609866500

7 aktivít, ktoré vám pomôžu zlepšiť si pamäť

n/asharesBuď medzi prvými >TweetČo to je?Ako človek starne,  jeho poznávacie schopnosti sa zhoršujú. Je ...

work-stress-men-art

Ako tímu oznámiť ZLÉ správy

n/asharesBuď medzi prvými >TweetČo to je?Snom každého manažéra je, že jeho tím bude pracovať ...

a_4x-horizontal

Nemáte čas, strácať čas? Zbavte sa manažérskej opice!

n/asharesBuď medzi prvými >TweetČo to je?Pracujete ako vedúci pracovník a často zostávate v práci ...