Ľ. Fellner: V Afrike ide často o život

Krajiny v okolí rieky Konga boli inšpiráciou už pre spisovateľa Josepha Conrada, ktorý ich opísal ako Srdce temnoty. Prinášame vám rozhovor s Ľubošom Fellnerom, riaditeľom cestovnej kancelárie BUBO, ktorý precestoval už všetky svetové kontinenty a bol jedným z prvých Slovákov, ktorí vycestovali do centrálnej Afriky. O šamanizme, ľudožrútoch a neutíchajúcom horore, ktorý tu sprevádza vojnový konflikt.

Opíšte nám trochu výpravu, ktorú ste absolvovali do centrálnej Afriky.

Vlastne, chceme byť na tých miestach prví a jedným zo spôsobov, ako toto prvenstvo dosiahnuť, je na miestach, kde nejaká vojna práve končí a kam sa iní ešte neodvážia. To bola tá cesta, čo sme šli z Kamerunu cez Stredoafrickú republiku do jedného a druhého Konga. Zatiaľ, čo Kamerun je taká bežnejšie navštevovaná krajina, Stredoafrická krajina je po Bokasovom režime veľmi tvrdá, ale najťažšie bolo dostať sa cez hranice do Demokratickej republiky Kongo, čo sme urobili prví. Plavili sme sa riekou Sanga, keďže cesty tam nie sú a pešo by to trvalo pol roka. Celkovo oblasť Sahelu je veľmi nepokojná, keďže na juhu týchto krajín sú bantuovia, ktorí sú kresťania a napätie tu vytvára stretnutie s moslimami zo severných oblastí. Problematické sú v Afrike práve tieto krajiny, ako Niger, Sudán, Čad, Stredoafrická, kde dochádza k stretu týchto kultúr. K ich návšteve treba obrovské skúsenosti a vedomosti. Často tam ide doslova o život.

Ako vás v oblasti džungle prijali Pigmejovia?

Sú úplne iní ako černosi. Pozorujem u nich niečo veľmi silné, hrdosť. Afričan je viac prispôsobivý ako Pigmej. Sú to veľmi chudobní ľudia a som čakal, že sa nás budú báť, alebo sa hanbiť. Najprv síce boli nesvoji, ale v džungli sme si boli seberovní, dokonca boli mojimi učiteľmi. Nič od nás ani nechceli. Perfektne sa vyznajú, sú veľmi rýchli ešte aj bosí. Vidia každého hada, každú prekážku.

V Kongu je hlavným náboženstvom kimbanguizmus. Mohli by ste vysvetliť jeho význam a popularitu?

Všade sa to volá inak, ale jeho podstata je vždy podobná. Ide vlastne o pôvodné černošské náboženstvo, ktoré verí v bôžikov, ktorí sú všade, v listoch, vo vetre, ale hlavne vo vode zmixované s kresťanstvom. Neskôr, keď do tejto oblasti prišli kresťania a priniesli tradičné symboly, pôvodní obyvatelia napríklad v Ježišovi vždy vidia toho svojho boha. Podobné je to aj na Kube, tam sa to volá santéria. Černosi veria tomu, lebo sú to ich korene, aj v medicíne, vždy navštívia najprv svojho šamana a až potom, keď je už veľmi zle, vtedy navštívia lekára.

Tí šamani im vedia pomôcť? Je to založené len na viere alebo poznajú aj nejaké zaručené látky?

Ako lekár si myslím, že moderná medicína len rozkúskuje človeka a stále sa berie menší ohľad na jeho dušu a že treba vyliečiť aj túto. Keby tí šamani nepomáhali, neboli by takí populárni. Sú to múdri ľudia, raz som išiel za jednou šamankou, ktorá privoláva dážď. Požiadal som ju, aby ho privolala a ona na mňa pozerá: „Čo si blbý, že budem privolávať dážď v období sucha?“ Niekedy nás dokonca šamani prosia o lieky.

Čiže tie lieky sú pre nich stále viac?

Sú, keď ich prinesieme, ale taký napríklad chudobný masai ide vždy najprv za tým svojim šamanom. Tak sa to robilo po generáciách.

Keď sa už pre tie lieky rozhodnú, nie je to akoby svoje presvedčenie zradili?

Nie, vôbec. Pigmejovia dokonca majú vlastnú medicínu, majú stromovú kôru alebo plody baobabu ako protimalarikum. Vlastnú viagru alebo palmové víno. Napríklad domorodci boli prví, kto objavil, že proti malárii pôsobí chinín.

Obrovským problémom Konga je znásilňovanie žien. Aké kroky by sa mali podľa vás proti tomu prijať?

U nás sa síce o tom nehovorí, ale tento problém je vždy veľmi dominantný počas vojny. A práve tým, že jeden národ ide vyhladiť druhý a snaží sa čo najviac rozrásť. Je to u nich takpovediac jeden zo spôsobov boja. A zároveň znásilnenú ženu okamžite odmietne jej rodina, je úplne jedno, že ona za to nemôže. Nie je to v celom Kongu, najviac na východe práve na hranici s Ugandou, Rwandou, Burundi. Tam je najviac mŕtvych od druhej svetovej vojny. Podobná situácia bola počas genocídy v Rwande v roku 1994. Nastúpil tam však múdry prezident Paul Kagame, ktorý tú vojnu akoby vyviezol práve do Konga. Tam je centrum Goma, hovorí sa o najväčšej humanitárnej katastrofe, ale údajne sa tam už situácia zlepšuje. Mali sme tam výpravu minulý týždeň. V tejto oblasti veľmi veľa ľudí zabili aj Belgičania, ktorí počas koloniálnej éry nútili černochov chodiť do pralesa po kaučuk, často veľmi násilným spôsobom. Je pravda, že ľudožrúti tu boli odjakživa, lebo zjesť nepriateľa u nich znamená získať jeho silu. Boli prípady, keď donútili ženu zjesť jej brata a potom ju ešte znásilnili. Na naše pomery je to ako horor, vlastne taká je Afrika. Na druhej strane tu stretnete usmievavých pozitívnych ľudí. To je neuveriteľné, tam sa tí ľudia naučili s tým hororom žiť. Sú neuveriteľne priebojní a silní.

Dá sa niečo spraviť pre to, aby sa tá mentalita napravila?

Ja si myslím, že Európania sú naivní. Treba nastaviť nejak ten systém, aby sa mohli zlepšovať. Černoch nedokáže žiť budúcnosťou tak, ako beloch. Zadarmo neurobí nič.

Čiže ten materializmus je pre nich podstatný.

Extrémne. Afrika je najdrahší kontinent, tam je ubytovanie drahšie ako v New Yorku. Autá desaťnásobne, jedlo tridsaťnásobne drahšie ako u nás.

Prečo sa tam tie nepokoje teda dejú? Je to spôsobené tým, že sú takí od krvi alebo to násilie priniesli Európania?

Nikto predtým nevedel, ako to tam vyzerá. Prvý, kto tú centrálnu Afriku precestoval, bol Henry Morton Stanley. Ten tam zažil vyše tridsať napadnutí a bojov. Tam sa vždy bojovalo o teritórium. Vždy tam boli ľudožrúti. Ale sú oblasti, v tých menších osadách, kde to hýri radosťou, tam je to raj na zemi, ale sú oblasti na juhovýchode Kamerunu, kde všetci pijú. Je ťažko povedať, čo sa naučili od kolonistov, lebo o živote domorodcov predtým sa vie hrozne málo. Konžania vedia prejsť z kľudu do úplného amoku.

Ako majú teda okrem materializmu obyvatelia centrálnej Afriky postavený hodnotový rebríček?

Afrika je veľmi živelná, tam sa vôbec nedá povedať presná definícia ich hodnôt, nie je to také ako v Japonsku, kde je pre všetkých najhlavnejšia rodina. V Afrike tiež majú radi rodinu, ale tam je oveľa väčšia, často sa o deti starajú starí rodičia, nie je to rodina, akú poznáme my. Tam je aj veľmi typická polygamia. Povedal by som, že kmeň je na prvom mieste. Aj vo voľbách vždy volia svojho kmeňového zástupcu bez ohľadu na ideológiu.

Ako Európana, v čom vás Afrika najviac ovplyvnila? Prehodnotili ste nejako svoj pohľad na svet?

Ja neprehodnocujem. Napríklad, veľa ľudí, keď prídu do Tibetu, tak sa z nich stanú budhisti. A toto neuznávam. Človek cestuje preto, aby sa pozrel na svet aj inými očami. Ale v čom je krásna Afrika, že ľudia sú tam napriek obrovským problémom šťastní. Sú fascinujúci, lebo toľko energie som nevidel nikde. India je kultúrne veľmi zaujímavá, ale tam nevidíte tú radosť v spodných kastách. Počas nočných ciest džípom zrazu len počujete bubny a Afričania tancujú a bavia sa. V nich je zakorenený ten pozitivizmus.

foto: Marcel Staroň