NBA – seriózna súťaž alebo komédia?

Predstavte si, že ste urastený, skoro dva metre vysoký svalnatý basketbalový hráč disponujúci miliónmi dolárov. Vozíte sa na Masserati, parkujete ho v garáži pri vašej vile na Floride a ženy sa na vás lepia ako včely na med. Zarábate viac ako štyria tréneri slovenskej futbalovej reprezentácie dokopy a aj tak nie ste ochotný pokračovať vo vykonávaní svojho zamestnania, hoci tým utrpí nielen vaše bankové konto, ale aj milióny ľudí po celom svete. No povedzte, nedali by ste si facku?

NBA je najväčšia, najkvalitnejšia a najznámejšia basketbalová súťaž na svete. National Basketball Association združuje tridsať najlepších tímov z USA a Kanady, každý rok organizuje tisíce zápasov v základnej sezóne plus Playoff, teda akýsi výber šestnástich najlepších tímov, ktoré medzi sebou na konci sezóny súťažia o prestížny titul šampióna NBA. Po celom svete má plno fanúšikov, ktorí však momentálne pociťujú akútny nedostatok zápasov. Dôvod? NBA Lockout.

Lockout je definovaný ako dočasné pozastavenie ligy, všetkých zápasov, prestupov a akýchkoľvek aktivít jednotlivých tímov. Po tom, ako stará kolektívna zmluva medzi hráčmi a majiteľmi klubov 30. júna 2011 vypršala a na novej sa nezhodli, bola NBA 1. júla 2011 oficiálne zastavená a uvedená do lockoutu. Tým nastala očakávaná smutná realita, nad ktorou si ale väčšina fanúšikov hlavu nelámala. Všetko nasvedčovalo tomu, že hráčska únia a majitelia dostanú rozum a napriek nezhodám dospejú ku kompromisu, ktorý by dovolil začiatok sezóny včas. Tí si však dovolili odísť na mesiac prázdnin, a keď rokovania začali až prvého augusta, ani najväčší optimisti si neboli istí serióznosťou a kompetentnosťou rokujúcich.

Teraz by sme si mohli povedať, o čom táto kolektívna zmluva, príčina všetkých problémov, hovorí. Jej hlavnou doménou je takzvaný „Salary cap“, čo je prakticky obmedzenie peňazí, ktoré tím môže utratiť na platy hráčov. V základe je to dobrá myšlienka, bráni bohatým tímom skupovať najlepších hráčov, tým pádom dominovať lige a pomáha súťaž udržať vyrovnanú.

Ďalšou, nemenej dôležitou súčasťou zmluvy je tzv. „Revenue Sharing“, teda zdieľanie príjmov, v ktorom ide o rozdelenie ziskov zo súťaže medzi hráčov a majiteľov klubov. A práve tu sa nachádza kameň úrazu. Od roku 2005 platila dohoda o 57 percentnom podiele hráčov na ziskoch zo súťaže, avšak po vypršaní starej zmluvy neboli ochotní majitelia tímov na takéto vysoké percento znovu pristúpiť. Argumentovali stratou vyše 300 miliónov dolárov za rok, pričom iba osem z tridsiatich tímov si dokázalo udržať stúpajúci graf profitu. Hráči boli ochotní zredukovať svoje podiely o 500 miliónov (čo je asi iba 2,5 percenta celkových ziskov NBA), majitelia od nich požadovali minimálne dve miliardy. Nedohodli sa, rokovania pokračovali, strany znovu nenašli kompromis a tak sa vyjednáva dodnes.

Nikto, kto rokovania sleduje, ich nemôže označiť za seriózne. Predseda asociácie hráčov NBA Derek Fisher a komisár David Stern navonok síce pôsobia dôležito a vážne (ak môžete brať vážne človeka, ktorý za každou vetou dodá slovné spojenie „you know“, natoľko populárne medzi afroameričanmi), ale ich neustále hádanie sa o tých pár percent (čo je síce niekoľko stoviek miliónov dolárov, ale stále mizivá suma v porovnaní s celkovým ziskom) a zadržiavanie súťaže mi pripadá vrcholne detinské. Fanúšikovia basketbalu po celom svete netrpezlivo čakajú na dlho vytúžený začiatok sezóny, hráči si hľadajú angažmán v rôznych európskych kluboch a Fisher so Sternom po ukončení každého rokovania vyhlasujú, že sa na ničom nedohodli, ale sú na dobrej ceste. Jeden by si pomyslel, že naschvál odďaľujú definitívne rozhodnutie, len aby nemuseli nastúpiť na svoje obvyklé pozície.

A aké majú možnosti hráči, ktorí síce môžu patriť medzi najlepších, ale ich slovo na rokovaniach nič nezaváži? Buď preletieť ponad Atlantik a vstúpiť do bohatých európskych klubov, ako urobili napríklad Derron Williams, Andrei Kirilenko či Tony Parker, alebo zostať v USA, vstúpiť do menších, lokálnych líg a tam počkať na rozsudok.

Lockout ubližuje každému. Ubližuje hráčom, ktorí ostali doslova bez zamestnania, a aj keď ich to finančne nepoloží, k hraniu na najvyššom stupni sa nedostanú. Ubližuje samotným vyjednávajúcim, pretože v očiach verejnosti vyzerajú ako deti, hádajúce sa o obľúbenú hračku v škôlke. A hlavne ubližuje nám, fanúšikom, ktorí sa tešili na novú sezónu, na senzačné momenty, prekvapivé okamihy a obľúbené hviezdy v akcii. Hráči nepatria za stôl, ale na ihrisko. A kým si toto páni dôležití neuvedomia, nám nezostáva nič iné len čakať.

foto: flickr.com