O Francúzoch a festivale

Plné kinosály, vôňa palaciniek, francúzske, austrálske a kanadské filmy. Trinástka zväčša býva nešťastné číslo, ale na Festivale frankofónneho filmu sa tento fakt neprejavil. Tento rok sa presťahoval z veľkých multiplexov do troch osobnejších sál v Mladosti, klube 35mm a v SNG, aby vzdal úctu poslednému zo staromestských kín.

Hneď môj prvý festivalový výber, takmer trojhodinový historický film Čierna Venuša patril k tým, ktoré istú dobu nedostanete z hlavy. Výpoveď o odpudzujúcom úpadku spoločnosti 19.storočia, neľudskom prístupe vedy k človeku a postupne vymierajúcom boji o dôstojnosť zanechal ticho v sále. Mrazivosť mu dodával aj fakt, že ide o príbeh ukotvený v realite. Domorodá Afričanka je odvlečená do Európy, kde je nútená vydávať sa za divoké zviera v bezohľadných vystúpeniach holandského otrokára. Neviem nakoľko ho odporučiť, ale keď vo filmoch nehľadáte len príjemné a optimisticky prikrášlené momenty, tak ho nezmeškajte.

V sobotu ráno prišiel do Mladosti odprezentovať svoju čiernu komédiu francúzsky režisér Olias Barko. Zabite ma, prosím sa odohráva za múrmi kliniky, ktorá ponúka asistovanú samovraždu.  Pacienti v rôznych štádiách šialenstva a beznádeje prichádzajú, aby tu strávili svoje posledné dni. Čo začalo ako vtipná debata o smútku, pokračovalo ako tiesnivá detektívka a uzatváral ju trpký masaker so záverečnou Marseillaisou. Atmosféru mu dodával nielen čiernobiely vizuál, ale aj skvelí herci a zasnežené prostredie.

Trojicu filmov Iluzionista, Imaginárne lásky a O bohoch a ľuďoch určite netreba predstavovať slovenskému klubovému divákovi. Je pravda, že Cézarom ocenený príbeh o mníchoch unesených v Alžírsku, O bohoch a ľuďoch, ktorý mrazivo (nielen vďaka Čajovskému) zachytáva nadpozemskú ľudskú odvahu a vytrvalosť sme mali na Slovensku možnosť vidieť prvýkrát. Ostatné dva v našich kinách už obiehali.

Na Oscara nominovaný Iluzionista o starom kúzelníkovi a jeho novom priateľstve mal premiéru v marci. „Animák“ takmer bez slov a bez otravnej počítačovej animácie vás vtiahne rovnako ako debut jeho režiséra – dojemné Trio z Belleville. Nielen nádherne štylizovanou a vtipnou kresbou, ale aj obrovskou dávkou originality.

Imaginárne lásky o netradičnom ľúbostnom trojuholníku sa zjavili naposledy na programe Febiofestu. Vo vypredanej kinosále sa premietal príbeh o tom, ako sa neotrasiteľné kamarátstvo Francisa a Marie otrasie príchodom sebavedomého Nicholasa. Atmosférický a trochu umelý štylizáciou, ale stále veľmi pravdivý, príjemne melancholický s nezabudnuteľným hudobným motívom.

Potlesk sprevádzal tóny skladby „To build a home“ v závere drámy Strom. Príbeh o vyrovnávaní sa so smrťou, zmene, nových začiatkoch či sile predstavivosti učaroval herečkou Charlotte Gainsbourg, ako aj nádhernými austrálskymi scenériami. V podobne tragickom duchu sa niesla komédia 8 times up o matke s finančnými problémami. Aj keď mala svoje vtipné aj dojemné okamihy, boli momenty, keď som sa pristihol v polospánku.

Louis Garrell bol zvučným menom festivalu. Podľa všetkého v nedeľu aj navštívil Mladosť, no istý zdroj z hereckých kruhov spochybnil jeho identitu. V rámci krátkych filmov premietali jeho režijný debut Krajčírik, smutný príbeh krajčíra a jeho nešťastného zaľúbenia sa do prelietavej herečky.

Čo je pozitívne, tento rok som nenarazil ani na jeden vyslovene slabý titul a všetky filmy, ktorých som sa zúčastnil, niesli v sebe určité čaro a atmosféru. Korenie tomu dodali palacinky a káva v rukách.

Foto: fiffba.sk