The Uniques: „Na Slovensku ľuďom prestáva vyhovovať jednotvárnosť“

Zjavenie sa skupiny The Uniques na slovenskej hudobnej scéne v roku 2008 vyvolalo značný záujem kritiky a poslucháčov alternatívnej hudby. Odvtedy vydali oceňované EP “From the dust”, na rok sa presťahovali do Berlína a vymenili basáka. Po návrate na Slovensko po koncerte v bratislavskom KC Dunaj odpovedali na svoje dojmy ohľadne Nemecka, vyjadrili sa k pripravovanému albumu aj k slovenskej hudobnej scéne.

Začali ste ako gitarová kapela, ale váš debut “From the dust” potešil viac fanúšikov elektroniky. V akom žánri sa ako kapela chcete pohybovať?

U nás sa ten žáner jednoznačne nedá definovať, mení sa podľa našich súčasných intuícií, nálad. Hýbeme sa v ňom podľa toho, čo momentálne počúvame, čo nás inšpiruje.

Čo to bude v najbližšej dobe?

Uvidíme, v tomto období je to elektronika, ale už nás zas začína ťahať niečo naturálnejšie. Skôr sa chceme zamerať na vyznenie konkrétnej pesničky, aké nástroje a žáner by jej najviac sadli. Plánujeme byť viac melodickejší.

Chystáte napríklad viac inštrumentálnych skladieb?

Na novom albume by sa pravdepodobne mali nejaké vyskytnúť.

Kedy by ste ho chceli vydať?

Chceli by sme už zajtra, ale reálne je to možno do konca roka 2011. Nahraté ešte nemáme nič, ale sme plní nápadov a existujú už aj demá.

Vaše prvé EP malo iba sedem piesní, respektíve trvalo polhodinu. Nemali ste viac materiálu?

Mali sme viac pesničiek, ale nehodili sa do koncepcie albumu. Niektoré z nezverejnených trackov sa objavia na ďalšom. Máme plán, že by sme každý rok chceli vydať aspoň jeden album. “From the dust” uzatvorilo skôr niekoľko nápadov, preto nebolo ani žánrovo jednotné, bolo to uzavretím jedného príbehu. Aj preto trvalo jeho vydanie tri roky. Nový album by sme chceli mať odlišný, ale chceme tam zachovať náš rukopis.

Aké boli vaše očakávania ohľadne vycestovania do Nemecka? Splnili sa?

Vôbec. Bolo to úplné vytriezvenie, naše očakávania sa nesplnili, ale zmenili sa na reálnejšie postoje ku kapele. Podstatné bolo udržať zoskupenie, kamarátstva, zatiaľ to funguje.

V čom vás Berlín inšpiroval?

Hudobne v ničom, keďže sme viac sedeli doma ako boli vonku, lebo sme prišli v zime. V rámci životných skúseností a tvorby nás  ovplyvnil viac, mali sme hlavne viac času tvoriť, keďže sme bývali spolu. Ľudia v Nemecku fungujú na inom leveli, ale čo sa hudobnej scény týka, je to rovnaké. Počúvali sme tie isté kapely.

V jednom rozhovore ste povedali, že v zahraničí si cenia hudbu viac ako na Slovensku. Myslíte si, že slovenská alternatíva je nedocenená?

V zmysle peňazí určite. Sme malá krajina, malý trh, len to, čo na Slovensku nazývame alternatívnou hudbou, je napríklad v Dánsku pop. Skôr si myslím, že u nás ešte stále pretrváva komunistická uniformita vo vnímaní kultúry a umenia. Inakosť je vnímaná negatívne. Obdivujem jednotlivcov, ktorí sa snažia hľadať si hudbu, ktorá sa im páči a nenechajú si ju nanútiť rádiami. Mám ale pocit, že ľuďom na Slovensku stále viac prestáva vyhovovať jednotvárnosť. Ja som rád aj za desať ľudí na koncerte, ktorí stoja a nehýbu sa, ale aspoň viem, že nás počúvajú. A hlavne ak im to niečo povie, niečo to v nich zmení, alebo im to iba urobí dobrý deň.

Myslíte si, že na Slovensku máte veľkú konkurenciu?

Ja to nevnímam ako súťaž. Hudba nie je biznis. Zatiaľ. Samozrejme, porovnávame sa, ale v rovnakom hudobnom žánri alebo feelingu konkurenciu moc necítime. Veľmi sebavedome povedané.

Foto: Martina Mlčúchová