Zlodej kričí: Chyťte zlodeja!

Sľúbili nám vyššiu transparentnosť pri nakladaní s verejnými zdrojmi, šetrenie na strane výdavkov štátu a po 20 rokoch konečne aj politickú kultúru. Dočkali sme sa len snahy o odtajnenie voľby generálneho prokurátora pre neschopnosť koalície zvoliť si vlastného nominanta, nezmyselného zahmlievania káuz štátnych tajomníkov či ministrov v kauzách veľmi podobným tým z čias Ficovej vlády, pasívneho prijatia informácie mocných o 90-tisícových (€) odstupných v čase, keď nám štát zvyšuje daňové zaťaženie, vystavenia faktúr, ktoré nikto nikdy nezaplatí a obvinenia pravice z boľševizmu. Dalo by sa povedať : „kráľ zomrel, nech žije kráľ!“

Aktivita Ivana Mikloša a Ivana Štefanca (obaja SDKÚ-DS), kedy fiktívnou faktúrou (TU) žiadajú Roberta Fica (SMER-SD) ako bývalého predsedu vlády o úhradu dnes ešte neznámej sumy (ako náhrady za možné súdne rozhodnutia v prípade protiústavnosti vyvlastňovania majetku pre potrebu výstavby diaľnic alebo vyplatenia zakázaného zisku súkromným zdravotným poisťovniam), smeruje k tomu, čo sa nedá nazvať zodpovednou politikou alebo novou politickou kultúrou. A hoci je mi bližšia pravicová (zodpovedná) politika ako ľavicové (nezodpovedné) dehonestovanie verejných zdrojov, v tomto konkrétnom prípade oceňujem oveľa viac postoj Roberta Fica, ktorý obratom spomenul faktúru pre Ivana Mikloša za totožné rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci spornej novely zákona, ktorou Ľudovít Kaník (ako nominant SDKÚ) a vlastne druhý kabinet Mikuláša Dzurindu, v ktorom Ivan Mikloš pôsobil ako minister financií, odobral časti invalidných dôchodcov ich dôchodky a neskôr, za vlády Roberta Fica ich musel štát dodatočne týmto občanom vyplatiť (TU). Pretože oko za oko, zub za zub! Jediným rozdielom v týchto dvoch, resp. troch prípadoch je fakt, že kým Ľudovít Kaník, resp. Ivan Mikloš sa mohli tváriť, že ich novela zákona nie je protiústavná, v prípade dvoch zákonov z dielne JUDr. Roberta Fica tá protiústavnosť bola jasná skôr ako by ste si spomenuli, kde sídli Ústavný súd SR. V neprospech Roberta Fica svedčia ešte jeho veľkohubé výzvy, aby sa so Slovenskou republikou súkromné poisťovne súdili, vraj sme na to pripravení. Gesto hodné politika či skôr právnika, ktorý si uvedomuje, že kým arbitrážny súd rozhodne, on už dávno nebude pánom tejto krajiny. Ak by náhodou bol, no tak krajinu zadlží, lebo zlý západný kapitalistický systém to dovolil, priam prikázal. Zodpovedná politika v politickej kultúre sa nerobí cez fiktívne faktúry, takto sa možno len v krajinách so slabým právnym systémom a ešte stále nekonsolidovanou demokraciou, kde (dnes už bývalý) generálny prokurátor vlastne len vyberavým slovníkom komentuje politické dianie, financujú politické strany.

Druhým momentom, ktorý už bol v médiách spomenutý a v spoločnosti pomerne rýchlo zabudnutý, a ktorý je typickým príkladom porekadla v nadpise, je snaha vlády o verejnú kontrolu nakladania s verejnými financiami cez systém zverejňovania zmlúv (faktúr a iných daňových dokladov) na portáli Úradu vlády SR alebo vlastných portáloch povinných právnických osôb, miest a obcí atď. V nadväznosti na novú povinnosť treba spomenúť ešte aktivity vlády, ktorá prijala uznesenie vo veci zverejnenia všetkých zmlúv retroaktívne, avšak len na ostatné volebné obdobie. Teda verejnosť bude môcť skontrolovať len zmluvy z čias Roberta Fica (TU) a všetky nasledujúce. Akoby verejnosť nemala právo kontrolovať plytvanie verejných zdrojov aj z čias pred rokom 2006. Alebo nás chce kabinet Ivety Radičovej presvedčiť o tom, že pred rokom 2006 sa s verejnými zdrojmi neplytvalo? Pozoruhodný je fakt, že povinnosť zverejnenia zmlúv je nadradená ochrane obchodného tajomstva, ktoré mohlo v mnohých prípadoch zabezpečiť postavenie (konkurencieschopnosť) štátnych firiem na trhu (hoci sa v mnohých prípadoch za obchodné tajomstvo skrývali najväčšie podvody). Pretože ak zaviažete štátne firmy alebo firmy s účasťou štátu (ďalej ako štátne firmy) k zverejneniu zmlúv, z ktorých možno vyčítať aj ich cenovú politiku, len hlúpy súkromník by si vlastnú cenovú politiku neupravil tak, aby bola výhodnejšia pre trh ako cenová politika štátnych firiem. Snaha vlády o transparentnosť môže teda viesť k postupnej likvidácii štátnych firiem na úkor ekonomického rastu súkromného sektora. Samozrejme, pravicová vláda stále volá po súkromnom vlastníctve dnes ešte štátneho majetku (železnice, teplárne, letiská atď.), ale robiť to cez likvidáciu štátnych firiem nie je tá najsprávnejšia cesta.

Prax ukázala, že so zverejňovaním zmlúv má problém každý. Nemusí ísť nutne o morálny či etický rozmer, t.j. snahu skryť nehospodárne nakladanie s verejnými zdrojmi, ale v mnohých prípadoch naozaj o podstatu absurdnosti zverejnenia, uveriteľnú ochotu ochrániť postavenie firmy na trhu alebo zvyšujúce sa byrokratické zaťaženie (najmä mestá a obce) pri tlaku na znižovanie zamestnanosti (je nelogické pridávať prácu tam, kde beriete tých, ktorí ju majú vykonávať). A ochota vlády (ministerstva spravodlivosti) vyjsť ostatným menovaným v ústrety stanovením limitov na zverejnenie povedie len k tomu, že kým dnes obec obstará 20 ks lámp na jednu faktúru s povinnosťou jej zverejnenia, po Žitňanskej novele obstará ten istý počet lámp na 20 faktúr bez povinnosti zverejnenia. A budeme mať toľko transparentnosti v nakladaní s verejnými zdrojmi, koľko si dnes ani len nevieme predstaviť.

Súčasnej vláde netreba brať snahu o zvýšenie miery verejnej kontroly s nakladaním tých zdrojov, ktoré štát získa z daní, treba jej však vytknúť, že skutočným zámerom nie je transparentnosť, ale len politikum, resp. nedôvera politických strán vo vlastných nominantov dosadených v štátnych podnikoch. Podobne netreba zatvárať oči pred tými krokmi, ktoré tu napáchal autoritatívny Robert Fico, avšak pri ich vyčítaní netreba opomenúť to, že sa im sami kritici v predchádzajúcom volebnom období tiež nevyhli a tiež ich zabudli dodnes z vlastného uhradiť.

foto: sdku-ds.sk